Pri rozchode alebo rozvode môže byť náročné rozlíšiť medzi konfliktom, ktorý vzniká medzi dvoma rodičmi, a situáciou, v ktorej násilie a kontrola pokračujú aj po ukončení partnerského vzťahu. Navonok môžu obe situácie pôsobiť podobne – môže byť prítomné intenzívne napätie, opakované spory, agresívna komunikácia, nezhody týkajúce sa detí, súdne konania či zapájanie rôznych inštitúcií. Ako teda tieto dve situácie rozlíšiť a ako porozumieť tomu, čo sa v konkrétnom prípade skutočne deje?
Podstatný rozdiel nespočíva iba v intenzite alebo frekvencii konfliktov, ale predovšetkým v dynamike, ktorá sa za nimi nachádza. Pri vysokokonfliktnom rozchode alebo rozvode môže ísť o konflikt medzi rodičmi, ktorý je do veľkej miery obojstranný. Obe strany sa môžu podieľať na jeho eskalácii, snažia sa presadiť svoje predstavy, obhájiť svoje nároky alebo dosiahnuť pre seba priaznivejší výsledok. Konflikt môže mať podobu vzájomného „oko za oko, zub za zub“ – ak jeden z rodičov vníma svoje postavenie ako ohrozené alebo utrpel určitú stratu, môže reagovať spôsobom, ktorý má druhému rodičovi spôsobiť inú ujmu.
Aj napriek vysokej miere konfliktu však môže zostať zachovaná určitá vzájomnosť. Rodičia môžu dodržiavať dohodnuté hranice, pravidlá komunikácie a harmonogramy týkajúce sa starostlivosti o deti. Konflikt môže v čase postupne strácať na intenzite, najmä keď sa vyriešia konkrétne sporné otázky alebo keď sa zníži potreba vzájomnej interakcie. Ak jeden z rodičov ustúpi alebo sa prestane do konfliktu zapájať, jeho intenzita sa môže znížiť.
Pri postseparačnom násilí je však potrebné venovať pozornosť inej dynamike. Môže ísť o situáciu, v ktorej je medzi stranami významná mocenská nerovnováha a konflikt alebo kontakt slúži ako prostriedok pokračujúcej kontroly, dominancie, destabilizácie či trestania druhého rodiča. Cieľom tak nemusí byť vyriešenie sporu, ale udržanie prístupu k druhej osobe, vyčerpávanie jej zdrojov, narúšanie jej stability alebo pokračovanie v ubližovaní aj po strate kontroly nad partnerským vzťahom.
Dôležitým rozdielom môže byť aj spôsob, akým jednotlivé strany reagujú na hranice. Pri konfliktnom rozchode môžu byť hranice a dohody predmetom sporu, no pri postseparačnom násilí môžu byť samotné hranice vnímané ako prekážka kontroly a následne obchádzané, porušované alebo trestané. Ak osoba zažívajúca násilie obmedzí kontakt, odmietne komunikovať mimo nevyhnutných otázok alebo sa snaží nastaviť jasné pravidlá, môže to viesť k eskalácii prostredníctvom iných či ďalších spôsobov.
Kontrola pritom nemusí zostať obmedzená na osobnú komunikáciu medzi bývalými partnermi. Môže sa presúvať do ďalších oblastí života – napríklad do ekonomickej sféry, rodičovských vzťahov alebo kontaktu s inštitúciami. Môže mať podobu zadržiavania financií, nedodržiavania dohôd týkajúcich sa detí, podkopávania rodičovskej autority, účelového vytvárania rozdielnych pravidiel pre deti či využívania detí ako prostriedku tlaku. V niektorých prípadoch môže dochádzať aj k šíreniu skreslených alebo nepravdivých interpretácií situácie medzi rodinou, školou či ďalšími osobami s cieľom narušiť vzťahy druhého rodiča s jeho sociálnym okolím alebo spochybniť jeho rodičovské kompetencie.
Postseparačné násilie môže zasahovať aj do fungovania inštitúcií. Právny systém, škola, polícia či odborníci môžu byť opakovane zapájaní spôsobom, ktorý vytvára ďalší tlak a udržiava kontakt medzi bývalými partnermi. Opakované podávanie návrhov a podnetov, využívanie inštitucionálnych procesov na vytváranie jednostranného obrazu situácie alebo opakované privolávanie polície tak môže v konkrétnych prípadoch predstavovať ďalší nástroj pokračujúcej kontroly. Samotné využívanie týchto inštitúcií, samozrejme, nie je znakom násilia – rozhodujúci je kontext, vzorec správania a účel, ktorý za ich využívaním stojí.
Pri vysokokonfliktných rozchodoch majú obaja rodičia spravidla záujem na tom, aby sa konflikt napokon skončil a aby mohli pokračovať vo svojich životoch oddelene, hoci cesta k tomu môže byť veľmi náročná. Pri postseparačnom násilí môže byť situácia odlišná. Osoba používajúca násilie môže svoje správanie prezentovať napríklad ako snahu „dosiahnuť najlepšiu starostlivosť o deti“, „zabezpečiť ich blaho“ alebo „zlepšiť komunikáciu medzi rodičmi“, pričom pokračujúci konflikt môže zároveň slúžiť na udržanie kontaktu, prístupu a kontroly nad druhým rodičom.
Práve preto je dôležité venovať pozornosť nielen viditeľnému konfliktu, ale aj jeho kontextu. Je dôležité skúmať, kto konflikt iniciuje, aký má vzorec, čo sa v ňom opakuje, aké prostriedky sú používané, aký je medzi stranami vzťah moci a či správanie smeruje k vyriešeniu konfliktu, alebo k udržaniu kontroly.
Prečo na pomenovaní záleží?
Rozlíšenie medzi vysokokonfliktným rozvodom a postseparačným násilím je dôležité nielen pre osoby, ktoré násilie zažívajú, ale aj pre spôsob, akým k situácii pristupujú odborníci a inštitúcie. Nesprávne označenie situácie ako „vysokokonfliktnej“ môže viesť k tomu, že sa na oboch rodičov začne nazerať ako na rovnako zodpovedných za vznik a udržiavanie konfliktu, hoci medzi nimi môže existovať významná mocenská nerovnováha.
V dôsledku toho môžu byť použité nástroje a prístupy určené na riešenie konfliktu medzi rodičmi, ako napríklad poradenstvo alebo mediácia v oblasti spoločného rodičovstva. Tieto prístupy vychádzajú z predpokladu, že obe strany sú schopné slobodne vyjadriť svoje potreby, vyjednávať, rešpektovať dohodnuté hranice a konať čestne a v dobrej viere. V situáciách, v ktorých je prítomné násilie a mocenská nerovnováha, však môže byť takýto predpoklad problematický.
Proces, ktorý má pomôcť rodičom spolupracovať, môže za určitých okolností vytvoriť ďalší priestor na kontakt, prístup a kontrolu. Na osobu zažívajúcu násilie sa zároveň môže preniesť neprimeraná zodpovednosť za „spoluprácu“ s osobou, ktorej správanie nesmeruje k vyriešeniu konfliktu, ale k pokračovaniu kontroly, vykorisťovania alebo trestania. Protektívne hranice osoby zažívajúcej násilie potom môžu byť nesprávne interpretované ako nekooperácia, nepriateľstvo alebo nedostatočná ochota spolupracovať s druhým rodičom.
Pri odchode zo zneužívajúceho vzťahu preto nejde iba o jedno rozhodnutie. Človek môže byť následne postavený pred potrebu zvládnuť nové alebo zosilnené formy nátlaku a kontrolujúceho správania. Odchod tak nemusí znamenať ukončenie násilia, ale môže predstavovať začiatok jeho novej fázy – postseparačného násilia.
Osoba, ktorá zo vzťahu odišla, sa môže aj naďalej stretávať s manipuláciou, zastrašovaním, obviňovaním či ekonomickým nátlakom. Zároveň môže byť nútená udržiavať kontakt s násilnou osobou napríklad v súvislosti so starostlivosťou o deti. Môže sa tak musieť vyrovnávať s:
- pokračujúcim kontaktom s násilnou osobou, hoci zo vzťahu odišla,
- pokračujúcou kontrolou, manipuláciou, zastrašovaním a obviňovaním,
- využívaním detí ako prostriedku kontroly alebo nátlaku,
- právnymi a súdnymi konaniami, ktoré môžu predstavovať ďalší priestor na nátlak,
- finančným tlakom a ekonomickými dôsledkami odchodu,
- narúšaním vzťahov s deťmi, rodinou alebo širšou sociálnou sieťou,
- a zároveň s potrebou zotavovať sa z predchádzajúceho násilia a budovať nový, bezpečnejší život.
Postseparačné násilie tak môže významne zasahovať do procesu zotavovania a vytvárania bezpečného života po odchode. Namiesto obdobia pokoja môže po separácii nasledovať obdobie zvýšenej neistoty, v ktorom osoba musí reagovať na nové formy nátlaku, opakovane obhajovať svoje hranice a zároveň preukazovať svoju schopnosť chrániť seba a svoje deti.
Zažívate niečo podobné?
Ak sa v tom, čo ste si prečítali, spoznávate alebo máte pocit, že vaše skúsenosti po rozchode nezodpovedajú bežnému konfliktu medzi rodičmi, nemusíte zostať bez informácií a podpory.
Možno si nie ste istí, ako tomu, čo sa deje, rozumieť. Možno sa opakovane stretávate s tlakom, manipuláciou, kontrolou, zapájaním detí alebo inými formami správania, ktoré vo vás vyvolávajú neistotu a vyčerpanie.
Môžete sa na nás obrátiť. V rámci konzultácie vám môžeme pomôcť lepšie sa zorientovať v problematike, vysvetliť možné mechanizmy postseparačného násilia a poskytnúť odborné informácie a odporúčania týkajúce sa vašej situácie.
Cieľom konzultácie nie je rozhodnúť za vás, čo máte urobiť, ani stanoviť psychologické posúdenie vás či druhej osoby. Ide o vytvorenie priestoru, v ktorom môžete svoje skúsenosti pomenovať, získať potrebné informácie a lepšie porozumieť tomu, čo sa vo vašej situácii môže diať.
Nemusíte najskôr presne vedieť, čo sa deje, aby ste sa mohli ozvať.
Niekedy je prvým krokom práve možnosť porozprávať sa o tom, čo zažívate, a získať v tom viac jasno.
Sprevádzam ľudí ťažkými životnými skúškami, traumatickými skúsenosťami a prinášam nádej a svetlo do temných zákutí.
Vytváram časopriestor v ktorom môžete bezpečne a v prijatí preskúmať vlastné ja. Podporím Vás v odvahe a odhodlaní vykročiť v ústrety svojim snom a túžbam, ktoré sú v súlade s vašou dušou.