Kedysi keď som ako mama dvoch malých detí, cítila bolesť kdekoľvek v tele, pripisovala som to únave, a neprikladala som tomu nejaký zvláštny význam. Jednou z týchto boliestok bola j pravidelná bolesť chrbta. Ráno vždy bolo lepšie než večer, s oddychom bolesť odchádzala a v priebehu dňa pribúdala. Hovorievala som si, že to je z nosenia detí, že neskôr to prejde, ale neprechádzalo to, prichádzalo to znovu a znovu… a naozaj som tú bolesť pociťovala skoro každý deň. Všimla som si, že sa aj hrbím…No v priebehu dní bolo toľko starostí, že som tomu nevenovala pozornosť…
Pokračovala som vo svojich bežných činnostiach matky na materskej. Život šiel ďalej. A ako to už v živote býva, občas sú pekné chvíle a občas bolestné. A tak sa stalo, že v jednej nestráženej chvíli mi blízka osoba vpálila do očí, teda presnejšie do uší nie príliš lichotivé slová. Poviem to rovno, jej slová má zranili. Trápilo ma, že o mne uvažuje takto a že ja predsa taká nie som. Jasné, že som si to racionalizovala, že to nič nebolo, že čiastočne to aj na pravde bolo založené. Že to len vyjadruje čo si myslí, ale nemá to nič so mnou…
Ale malo, keď nás niečo urazí, bolí chce nám to niečo povedať, nech už je to akokoľvek malé a bezvýznamné. V tej dobe som sa prvýkrát naozaj prvýkrát, rozprávala so svojimi pocitmi a dovolila si ich precítiť. Bolo to prvýkrát, keď som sa vnútorne naladila a dovolila si cítiť… cítiť, aká som zranená, ako mi je smutno a ako nemilovane sa cítim…. Svojím vnútorným zrakom som skúsila vyhľadať, kde tú bolesť v tele cítim…a bolo to presne to miesto na chrbte, čo ma bolievalo.
Je bežné, že ľudia odsúvajú svoje pocity na vedľajšiu koľaj. Nezaoberáme sa svojimi pocitmi, máme pred sebou cieľ, plno povinností, záleží nám na druhých a nechceme zbytočne rozpitvávať maličkosti a vytvárať konflikty…. A tak sa v nás naše pocity postupne ukladajú… Niektoré teórie vravia o tom, že sa ukladajú v tele na bunkovej úrovni, íní to vysvetľujú ako ukladanie vo forme programov do podvedomia.
Nech je to kdekoľvek … či už sa ukladajú fyzicky alebo iba ako akými mentálny koncept… Zostáva proste faktom, že nespracované emócie zostávajú niekde uložené a rôznymi spôsobmi sa potom prejavujú v našom živote. Takéto uložené pocity potom môžu spôsobovať nemalé škody na medziľudských vzťahoch, na našich ceste za našimi snami vo forme rôznych prekážok. Jasne o tom hovoria aj ľudové múdrosti: „pretiekol mu pohár trpezlivosti… bol natlakovaný ako papiňák…
Napadajú vás tiež nejaké prirovnania, ktoré používate a hovoria o ukladaní pocitov? Podeľte sa v komentároch. Budem len rada 🙂
Tomu môžeme predísť práve tým, že svojim pocitom dáme vo svojom živote priestor. Priestor, ktorý si zaslúžia. Emócie proste sú – prichádzajú a odchádzajú (ak si ich nenecháme). Emócie sú tu, aby nám povedali niečo o nás a o našom prežívaní… Niekedy nás chcú upozorniť na nebezpečenstvo, inokedy nás upokojiť, inokedy nás pochváliť, pripraviť na boj alebo útek,…. A jediné, čo chcú je byť vypočuté (ako každý z nás 🙂 ). Keď nám povedia svoje posolstvo, stratia sa, zmiznú, a tak to má byť. Potom môže rozum vyhodnotiť ako bude na danú situáciu reagovať.
Ak tento postup zastavíme tým, že pocitom povieme, že sú neschopné, nerozumejú situácii a ideme na to rovno rozumom, emócie zostávajú a môžu sa neskôr prejaviť neprimerane situácii, či somatizovať. Rozum a ego predsa najlepšie vedia, čo je správne a ako sa v danej situácii mám cítiť. Každý máme svoj pohár, niekto väčší a niekto menší. … Nespracované emócie sa až za dlhú dobu môžu prejaviť ako nekontrolovateľné výbuchy zlosti, úzkosti, depresie, či vo forme správania, ktorým samy seba sabotujete alebo poškodzujete.
Ako pustiť a uvoľniť emócie…
Najdôležitejším krokom pri spracovaní emócií je si ich uvedomiť a prijať, že takto sa cítim. „Aha, toto ma nahnevalo.“ Takže takto sa cítim a v tom momente už tá emócia môže byť preč… Niekedy môže dlhšie trvať než si človek uvedomí ako sa cíti, keďže nemusí byť zvyknutý venovať pozornosť svojim pocitom, nemusí mať slovník ako vyjadriť a pomenovať svoje pocity. Kľudne je dobrým začiatkom si iba uvedomiť, napr. chveje sa mi brucho, cítim sa v celkovej nepohode ..
Keď si už svoje pocity uvedomujete, môžete ísť ďalej a pýtať sa, čo vám chceli povedať aké posolstvo vám o vás prinášajú. Ak ani potom tieto pocity nezmiznú a zostávajú s vami je to znakom, že pravdepodobne ste už niekedy zažili podobnú situáciu v ktorej ste prežívali taký istý pocit (a tým pádom je to presne ten uložený pocit) a je vhodné ho spracovať a uvoľniť. Nech vám nemusí do života prinášať opakované situácie, vďaka, ktorým sa vám pripomína.
Ak je to nejaký starý známy pocit napr. z detstva, môže nás ovplyvňovať tak, že ani si neuvedomujeme, ako na základe neho fungujeme. Nie je to však dôvod na odmietanie týchto pocitov, ony si nachádzajú skulinky v našom živote ako sa prejaviť. A nie je ani dôvod si ich vyčítať, či vyčítať našim rodičom, že nám spôsobili nepríjemné pocity a situácie. Tieto pocity mali zmysel v čase keď sme ich prvýkrát pocítili, pocity nás chcú chrániť – informujú nás o nebezpečenstve, ktoré nám hrozí. Situácie, ktoré vyvolávajú pocit ohrozenia v bezbrannom dieťati však v dospelosti môžu byť bezvýznamné, ak však stále reagujeme ako sme reagovaliv detstve, môže to byť niekedy smiešne, ale zvyčajne je to dosť smutné a býva to tou prekážkou v raste a rozvoji.
Vráťme sa k príbehu. Aj v mojom prípade ten pichavý pocit v časti chrbta nemizol… Tak som na to hupla…. a chvíľku to trvalo, ale nakoniec sa aj tento pocit rozplynul a uvoľnil. Cítila som sa potom naozaj lepšie, mohla som si znovu vychutnávať radosti života a ponorila som sa do aktivít, ktoré v tom čase napĺňali môj život.
Až po niekoľkých dňoch, ak to neboli aj týždne som si uvedomila,že sa nehrbím a chrbát ma už pár dní po sebe vôbec nebolel… Takže tam bol pes zakopaný, on sa ten pocit chcel dostať ku slovu a keď som nedávala priestor aby sa vyjadril cez telo sám, nakoniec vznikla aj situácia, ktorá na ten istý pocit poukázala.
Nech k vám vaše pocity prehovárajú jasnou a zrozumiteľnou rečou.
S láskou
Katka
PS: Ak by ste chceli podporu v úcte a rešpekte k svojim pocitom, pridajte sa do facebookovej skupiny Kľúč k duši. Ste srdečne vítaní.
Sprevádzam ľudí ťažkými životnými skúškami, traumatickými skúsenosťami a prinášam nádej a svetlo do temných zákutí.
Vytváram časopriestor v ktorom môžete bezpečne a v prijatí preskúmať vlastné ja. Podporím Vás v odvahe a odhodlaní vykročiť v ústrety svojim snom a túžbam, ktoré sú v súlade s vašou dušou.
